Potom za nami prišiel Palo. Rika povedala, že by si dala niečo jesť, tak sme išli na tretie poschodie, do fastfoodov. Lesi, Rika aj Palo, všetci si dali niečo na jedenie, len ja som však zostala na sucho. Nebola som ani hladná, ale na druhej strane aj keby som bola, nemohla by som si to dovoliť. Pretože som zase neodolala, tej žltučkej trigovici v Gate, veď stála len 10eur a ja predsa trigovicu potrebujem, a tak mi nezostali žiadne peniaze. Iba na cestu domov.
Čas ubehol tak rýchlo, že keď sme sa pozreli na hodinky, už bolo 6 hodín, tak sme sa začali trocha ponáhľať, pretože dvojičky išli na autobus. Keď sme prišli na stanicu, stretli sme Monču a Dušana ( spolužiačku a jej frajera), tiež tam mali už obidvaja autobusy, každý na iný smer. Potom som sa poohliadla a zistila som, že aj autobus do Topoľčian onedlho odchádza. Tak sme sa veľmi narýchlo rozlúčili a pobrali sme sa každý svojou cestou, domov.
Keď som prišla domov, zistila som, že nikto nie je doma a ja nemám kľúče. Tak som ešte asi 15 minút čakala pred domom. A mňa tak strašne boleli nohy.
Hoci, by sa mohlo zdať, že som prežila pekný deň s priateľmi, ja som mala pocity trochu rozpačité. Poznáte ten pocit, keď sa na niečo tak veľmi tešíte a zrazu sa cítite byť totálne odveci tam, kde ste si mysleli, že patríte?
![]() |
| Aj napriek odhodlaniu, nič si nekúpiť, som skončila s týmto.... Am I a shopaholic?? |

Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára