November

A zase som porušila môj sľub! Radšej už nič nesľubujem a odteraz píšem spontánne články vždy, keď sa naskytne niečo zaujímavé.

Tak November. Ubehol veľmi rýchlo. 4.novembra som mala môj prvý koncert z orchestra v Pershore Abbey, čo je vzdialené asi tak polhodinu odtiaľto, z Worcesteru. 4.novemeber je tiež pre angličanou aj veľký sviatok, nazývaný Bonfire Night. Neviem presne význam tohto sviatku, no z toho čo som porozumela, nejaký pán v parlamente chcel zapáliť parlament a teraz to ony oslavujú. No fakt neviem. Na Bonfire Night teda všetci vypúšťajú ohňostroje. A nielen večer ale po celý deň, cítila som sa trochu ako na Silvestra. Po mojom koncerte, ktorý som si užila a povedala som si, že som šťastná že som členkou toho orchestru sme teda išli na párty k Ericovi, nášmu susedovi, ktorý býva asi tak 20 metrov od nášho domu, no cesta k nemu trvá 10 minút pretože nás delí veľký múr a tak ja vždy musím k nemu ísť celú cestu okolo Lower Wicku. Keď sme prišli na párty a videla som tam len samých dospelých alebo potom ich malé 6 a menej ročné deti, pomyslela som si, že dnesk večer som zrejme už skončila a už sa asi unudím k smrti. No pravda bola opak. Rozprávala som sa so všetkými dospelými, boli veľmi milí a nakoniec som sa zahrala aj s tými 6 ročnými chlapcami. Párty by som teda zhodnotila na vydarenú.

Medzitým ma v Novembri už celkom opustila moja snaha vyzerať pred hosťovskou rodinou dobre a upratovať. Moja izba sa teda stala podobnou tej, ktorú používala moja nórska spolubývajúca. No dobre, ešte stále nie som na tom až tak zle. :) 

Minulý víkend sme išli kempovať do Forest of Dean. Našťastie len na dva dni. Mám rada kempovanie ale po príliš dlhom čase v karavane dostanem ponorkovú chorobu a cítim sa depresívne. Tento kemping bol však zábavný. V kempe boli aj bazény, sauny a jacuzzi. Bol to fajn relax a odreagovanie od môjho každenného, namáhavého stereotypu. No naozaj, veď som mala až 7 hodín školy minulý týždeň.... A koľko som musela chodiť po obchodoch lebo som musela čakať na autobus, potom som prišla domov ľahla som si na posteľ zapala facebook a ešte aj pozerala filmy do 3 hodiny rannej. Je naozaj ťažké byť mnou! :) 

Ale teraz úprimne mám to tu rada :) Ľudia sú tu priateľskí, učitelia starostliví a moja hosťovská rodina je skvelá. A navyše o 18 dní idem domov na vianočné prázdniny.

Dnes ako každý utorok som nemala školu. A zajtra výnimočne alebo po minulom týdžni zákonito, tiež nejdem do školy. Učitelia zajtra štrajkujú, no čo môže byť lepšie. Dnes som mala teda veľmi pekný deň, stretla som sa totiž s mojou kamarátkou Laurou z mojej školy a išli sme spolu na kávu a na naozaj veeľký muffin, z ktorého mi bolo celý večer zle. Musím povedať, že s Laurou sme si super pokecali a navyše sme sa dohodli, že v najbližšom čase, teda tento alebo budúci týždeň pojdeme spolu von. Už sa straaaašne teším, bude super :)

Half term in Wales

V sobotu 22.októbra sa stali dve veci. Prvá, že som ostala už len jediná výmenná študentka v dome, pretože druhá študentka z Nórska odišla domov. Druhá vec, že sme vyrazili na náš prvý spoločný výlet s mojou hosťovskou rodinou do Walesu, na karavane. Hrozne som sa tešila, pretože karavan som videla zvnútra akurát tak raz v živote na autosalóne asi v ôsmom ročníku základnej školy. Cesta do Walesu trvala 4 hodiny a bola trochu nudná ale tie pohľady ktoré sa mi po ceste naskytovali stáli fakt za to. Krásna waleská príroda, zelené kopce, murované domy a ovce. Všade ovce.

Keď sme dorazili do nášho campu bola som veľmi prekvapená, predstavovala som si to totiž úplne inak. Predstavovala som si veľký camp plný karavanov a ľudí. Namiesto toho sme prišli na miesto tiché a prázdne. Bol to veľmi malý camp a bol súkromný. No a my sme mali to najlepšie miesto s výhľadom na, neviem presne ako sa to volá ale je to taký kúsok mora ale nie je to ešte celkom more, je to niečo ako rieka a more dokopy a je to dosť blatové ale pekné. :D


Prvá noc v karavane bola prekvapivo dobrá a spala som pohodlne. Cez deň, v pondelok, sme sa vybrali na prechádzku do pubu ktorý mal byť dole kopcom po ceste popri mori. Prechádzka to bola dobrá ale veľmi dlhá, Harrisonovi sa to moc nepáčilo tak trochu trucoval a chcel si zobrať taxíka no samozrejme rodičia mu nedovolili :D

Noc z pondelka na utorok bola hororová. Vietor fúkal tak silno, že to som ešte nezažila. Stan ktorý sme cez deň postavili ku karavanu zlomilo a ja som myslela, že nás odfúkne aj s karavanom. Ja mám takéto dobrodružstvá rada ale toto už bolo moc. Slzy som mala na krajíčku lebo s karavanom to hádzalo ako s nejakou handrou.


No ale aj po tejto strašnej noci nastalo ráno, a začal sa nový deň vo Walese v ktorý sme na moje želanie išli do neďalekého Barmouthu a ja som sa mohla kúpať v mori. Bolo to super, voda bola studená ako inak na konci októbra ešte k tomu aj voda Írskeho mora ale mne to teda vôbec neprekážalo. Užívala som si a prišli aj moje obľúbené veľké vlny do ktorých som sa asi polhodinu hádzala až pokiaľ mi už naozaj nezačala byť veľká zima.

V utorok sme s Fionou boli väčšinu dňa samé, pretože Mark, Harrison a ich kamarát Ben ktorý prišiel v pondelok, išli na mountain biking. Polovicu dňa sme ako inak prespali, a potom sme išli na prechádzku s Ruby opäť popri tom blatovom mori. Keď sme sa vrátili a v campe už boli aj Mark, Harrison a Ben, ktorý sa už aj pripravoval na odchod. A tak sme sa my "rodina" vybrali do Fairbournu na "take away"                                                                večeru, konkrétne fish and chips na pláži. Harrison bol však nespokojný. Vraj mu už fish and chips nechutí. Keď sme sa teda dostali do mesta išli sme len na pláž, bola krásna, a mohli sme ísť naspäť. Harrison chcel ísť do pubu tak sme teda išli do pubu neďaleko nášho campu. Keď sme tam prišli čakalo nás nemilé prekvapenie. Boli trošku "out of food" a tak sme mohli znova nasadnúťdo auta a išli sme do Barmouthu. Medzi tým, ja už úplne vyhladovaná som sa cítila hrozne a tie kopce a serpentíny na cestách na mňa moc dobre nepôsobili. No našťastie sme sa dostali do Barmouthu zašli sme do fish and chips obchodu a konečne sme sa najedli.Moj ryba bola trochu bez chuti no nechcela som už zhoršovať situáciu tak som bola radšej ticho. Večer v karavane sme hrali Pictionary. Je to spoločenská hra, kde hráči sú v tímoch, v našom prípade ja a Fiona, Mark a Harrison, a jeden kreslí slovo ktoré si vytiahne na kartičke a druhý háda. Prvé kolo bolo hrozné a my sme sa s Fionou ledva pohli z miesta, povedala by som, že kvôli mne pretože som dostávala akurát také slovíčka, o ktorých som ani nemala tušenia čo znamenajú, no postupne som sa zlepšovala. Druhú hru síce vyhrali opäť Mark s Harrisonom ale už to bolo tesnejšie a myslím, že keby hráme tretie kolo už by sme s Fionou vyhrali.

V stredu teda predposledný deň, som asi tak polovicu dňa prespala pretože som sa necítila dobre no popoludní sme išli na túru na Blue Lake, s mojim zámerom- kúpať sa. Keď sme tam prišli boli tam aj iní ľudia a bolo mi trochu trápne zrazu sa zo zimnej bundy vyzliecť do plaviek no nemohla som čakať kým sa to úplne vyprázdni a tak som to jednoducho musela urobiť. Myslím, že tí ľudia si o mne mysleli všetko, len nie to, že som normálna a zčista jasna som mohla vidieť ako krútili hlavami. No nech si myslia, čo chcú. Bolo to úžasné,  no jediné čoho som sa bála bola hĺbka jazera a to čo v tých hlbinách na mňa číha no Mark a niekoľkí pozorovatelia ma uistili, že tam nič nie je pretože v takej chladnej vode iste všetky živočíchy pomreli. A tak som si veselo plávala v hlbokom modrom jazere ukrytom medzi skalami, chladnom ako ľad...                            

Ahojte! Hneď na úvod by som sa chcela ospravedlniť všetkým, ktorí čítajú alebo aspoň čítali môj blog za to, že som už presne mesiac nenapísala ani jeden jediný článok. Neviem akú výhovorku si nájsť, je to asi spôsobené iba mojou lenivosťou. Takže teraz vám musím môj uplynulý mesiac zhrnúť v jednom článku.

Na konci Septembra, myslím, sa nestalo nič svetaborné ale neviem, či som vám spomínala, že chodím do orchestra. Áno, už asi vyše mesiaca. V orchestri sú prevažne starí ľudia a tým starí myslím starí. Ja sa čudujem, že vôbec ešte vládzu držať tie nástroje v ich starých flaktých rukách. No väčšina z nich, musím priznať, je lepšia ako ja. Veď bodajby nie, keď ako sa mi minule zdvôveril jeden dedko, ten hrá na husle už 77 rokov!!  To je teda dlhá doba. Ale inak sú to ľudia veľmi milí a chcú sa so mnou rozprávať a zaujíma ich odkiaľ som prišla.

Druhá dôležitá vec boli moje narodeniny, 2.októbra. Moja hosťovská rodina mi pripravila naozaj výnimočný deň. Hneď ráno mi zaspievali "Happy Birthday" a dali mi darčeky, veľkú pohľadnicu a niečo ako dupačky pre dospelých celé ružové s kravičkami na nohách.  Potom sme celý deň boli spolu, sedeli sme v obývačke pozerali sme televízor a rozprávali sme sa a poobede sme išli na bowling. Keďže ja som to predtým hrala len raz v mojom živote a ten raz bol už niekoľko rokov dozadu žiadne heroické zhadzovanie koliek sa nechystalo ale ani také zlé to zase nebolo. Keď sme prišli domov nasledovala ďalšia príjemná časť dňa a to večera. Špeciálna sviatočná večera len kvôli mne- steaky! Ja som dostala ten najväčší ktorý sa mi skoro ani nezmestil na tanier. Sama som tomu neverila ale predstavte si, celý som ho zjedla. Po vynikajúcich steakoch nasledovala čerešnička na torte- torta :-D Áno taká pekná so sviečkami a s ozdobami. Ja torty síce moc neobľubujem ale táto bola vážne dobrá. A môžem skonštatovať že môj prvý deň ako 17-ka bol naozaj výnimočný, nezabudnuteľný a krásny.

No a posledné dva týždne sa nedeje nič. Už si uvedomujem, že som sa dostala do stereotypu. A navyše som hrozne zlenivela, nechce sa mi nič robiť, alebo skôr nechce sa mi hýbať rozumom! Áno to je ten správny výraz! Okrem toho, že hovorím takmer neustále cudzím jazykom, nerozmýšľam. Nie som k tomu donútená, V škole mám len 3 predmety. Geografia, Médiá a Matematika. Na geografii nič neorozumiem lebo pojmy sú veľmi ťažké a navyše aj učivo je strašne nezáživné, tak si kreslím alebo si škrtám čiarky, ktoré znamenajú minúty do konca hodiny. No a viete čo? Nikdy sa nesťažujte na naše 45 minútové hodiny, To je pre mňa už ako nič.Tieto nezáživné 120 minútovky ma ubíjajú k smrti. Druhý predmet je Médiá, máme tam zábavného učiteľa a navyše väčšinu času pozeráme filmy a potom ich rozoberáme. Už sme pozerali Children of Men(stal sa jedným z mojich obľúbených filmov), Moon(tak to som fakt nepochopila), District 9(blbosť) a naposledy Avatar, do ktorého som sa znova zaľúbila. No a na matematike tak to je primitívne, to čo sa učíme, násobenie delenie desatinných čísel, zlomky, uhly terojuholníky to už mám za sebou asi tak pred 8 rokmi.

Tak dúfam, že vás tento článok príliš neunudil. A naozaj už budem písať!