Každá nedeľa strávená doma je rovnaká... Dokola stále to isté... Ráno sa zobudím na zvuk vysávača alebo na treskot hrncov... Ešte skoro so zavretými očami sa naraňajkujem a dve hodiny pobehujem po dome v pyžame.
Keď sa konečne umyjem a oblečiem, rozhodnem sa, že by som sa mala ísť učiť. Rozhodujem sa asi také dve hodiny pri zapnutom Facebooku :P Z môjho úporného rozhodovania sa ma vytrhne až volanie ku stolu. Naobedujem sa, trochu to skritizujem a tentokrát si poviem, že sa už naozaj idem učiť. Toto mi vydrží asi tak dovtedy, kým si nevytiahnem zošity z tašky. Potom si znova nájdem nejakú inú duchaplnú činnosť, ako napríklad sledovanie susedov, ku ktorému vždy prizvem aj Sašku.
Po 10 minútach sa už zase začnem zamýšľať nad ďalším pokusom nahliadnutia do knižiek. Tak si ich všetky pekne pootváram a čumím do nich. 10, 15, 20 minút...a koniec.
Sú dve možnosti s ktorými vždy skončím moje samovzedlávanie: po prvé presvedčujem samu seba, že už to viem. Po druhé poviem si, že sa to naučím na intráku.
Rozhodne zaujímavejšia činnosť ako učenie je hranie na husliach, no ani pri tejto aktivite sa o výdrži hovoriť nedá. Robím to nasledovne. Zahrám si dvakrát tú istú pesničku, potom sa idem pre istotu pozrieť do zrkadla :D Zahrám si znova tú istú skladbu, snažím sa opraviť svoje chyby. Hrám asi tak 5 minút a začnem byť smädná. Napijem sa a pokračujem. Po ďalších 8 minútach hrania ma napadne, že som už dlho nevidela mačku. Tak ju idem pohľadať. Ak sa mi ju podarí nájsť chvíľu sa s ňou hrám a rozhodnem sa opäť pokračovať v hre na hudobný nástroj, s niekoľkými novými škrabancami na ruke. Takto to pokračuje asi 20 minút hrania a oddychu až nakoniec uvážim, že na dnes stačilo.
Keď sa potom pozriem na hodiny, zhrozím sa. To už je tak veľa hodín? Chaoticky začnem pobehovať po dome a hľadám veci, ktoré hádžem do kufra. Pri tom si aj tak vždy zoberiem plnú tašku blbostí, a podstatné veci si vždy zabudnem. Niekedy ma to už pri mojej zábudlivosti fakt so sebou ani nebaví žiť :D
Okolo 7 hodiny večer sa vždy nejaká dobrá duša, jeden z rodičov mňa , Sisy alebo Matúša, odhodlá zaviezť nás do Nitry. Na intráku potom ani nestihnem rozpovedať všetky novinky z víkendu, nieto ešte sa učiť, a už je toľko veľa hodín, že sa odoberiem na spánok.
A tak každú nedeľu zaspávam s tými istými výčitkami a s tým istým predsavzatím, že sa už konečne prestanem flákať a začnem robiť niečo obohacujúce a zmysluplné. :)
Keď sa konečne umyjem a oblečiem, rozhodnem sa, že by som sa mala ísť učiť. Rozhodujem sa asi také dve hodiny pri zapnutom Facebooku :P Z môjho úporného rozhodovania sa ma vytrhne až volanie ku stolu. Naobedujem sa, trochu to skritizujem a tentokrát si poviem, že sa už naozaj idem učiť. Toto mi vydrží asi tak dovtedy, kým si nevytiahnem zošity z tašky. Potom si znova nájdem nejakú inú duchaplnú činnosť, ako napríklad sledovanie susedov, ku ktorému vždy prizvem aj Sašku.
Po 10 minútach sa už zase začnem zamýšľať nad ďalším pokusom nahliadnutia do knižiek. Tak si ich všetky pekne pootváram a čumím do nich. 10, 15, 20 minút...a koniec.
Sú dve možnosti s ktorými vždy skončím moje samovzedlávanie: po prvé presvedčujem samu seba, že už to viem. Po druhé poviem si, že sa to naučím na intráku.
Rozhodne zaujímavejšia činnosť ako učenie je hranie na husliach, no ani pri tejto aktivite sa o výdrži hovoriť nedá. Robím to nasledovne. Zahrám si dvakrát tú istú pesničku, potom sa idem pre istotu pozrieť do zrkadla :D Zahrám si znova tú istú skladbu, snažím sa opraviť svoje chyby. Hrám asi tak 5 minút a začnem byť smädná. Napijem sa a pokračujem. Po ďalších 8 minútach hrania ma napadne, že som už dlho nevidela mačku. Tak ju idem pohľadať. Ak sa mi ju podarí nájsť chvíľu sa s ňou hrám a rozhodnem sa opäť pokračovať v hre na hudobný nástroj, s niekoľkými novými škrabancami na ruke. Takto to pokračuje asi 20 minút hrania a oddychu až nakoniec uvážim, že na dnes stačilo.
Keď sa potom pozriem na hodiny, zhrozím sa. To už je tak veľa hodín? Chaoticky začnem pobehovať po dome a hľadám veci, ktoré hádžem do kufra. Pri tom si aj tak vždy zoberiem plnú tašku blbostí, a podstatné veci si vždy zabudnem. Niekedy ma to už pri mojej zábudlivosti fakt so sebou ani nebaví žiť :D
Okolo 7 hodiny večer sa vždy nejaká dobrá duša, jeden z rodičov mňa , Sisy alebo Matúša, odhodlá zaviezť nás do Nitry. Na intráku potom ani nestihnem rozpovedať všetky novinky z víkendu, nieto ešte sa učiť, a už je toľko veľa hodín, že sa odoberiem na spánok.
A tak každú nedeľu zaspávam s tými istými výčitkami a s tým istým predsavzatím, že sa už konečne prestanem flákať a začnem robiť niečo obohacujúce a zmysluplné. :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára